K napísaniu tohto článku ma primälo vyjadrenie istého bývalého slovenského premiéra v médiách, že za jeho vlády nebol perzekvovaný žiadny novinár. Keďže niekdajší jeho najbližší spolupartajník tvrdil, že pán premiér používa lož ako pracovnú metódu, dalo by sa teoreticky pochybovať, či to tak naozaj bolo.
V čase ich vládnutia som vydával v Topoľčanoch malý lokálny občasník TŔŇ, v ktorom som si dovolil napísať ja alebo i iní pisatelia čo-to o spôsoboch ich vládnutia so zameraním najmä s dopadom na náš región. Môj priateľ a pomerne úspešný podnikateľ tam napríklad uverejnil svoj názor na privatizáciu závodu na výrobu a opravu poľnohospodárskej techniky. Dvaja vtedajší privatizéri toho závodu sa z článku cítili takí dotknutí na svojej ctihodnosti, že nemohli spávať, a tak zažalovali autora za strašnú morálnu ujmu a finančnú satisfakciu. Pani okresná sudkyňa súcitila s dotknutými privatizérmi a bravúrne odsúdila autora článku na pokutu dvakrát stotisíc korún, aby sa mohli privatizéri konečne vyspať. To nebolo všetko. Keďže podnikateľ sa vzpieral a podnikal všelijaké politické protiakcie naďalej, naši mocní hlaváči, ako to u nás majú vo zvyku, spojením sudcov, okresného prokurátora, úradníkov na pozemkovom úrade a daňovom úrade spochybnili vlastníctvo pozemku, na ktorom si podnikateľ celkom legálne postavil prevádzkové haly. V banke mu zablokovali účet, nemal prístup k úverovým zdrojom a nemohol prefinancovať zákazky, ktoré sa mu naskytli zo zahraničia. Smerovalo to ku krachu a nemohol zaplatiť zamestnancom ani dane. To je dobrý dôvod nepohodlného podnikateľa zažalovať, a tak z neho urobiť ekonomického kriminálnika a odsúdiť ho na nepodmienečný trest. Tak sa aj stalo!
Aj keď spomínaný autor-podnikateľ nebol doslova profesionálny novinár a s prižmúrením očí by sme mohli dať zapravdu tomu istému bývalému slovenskému premiérovi, ale mnohí si pamätajú, ako sa vtedy sem-tam prihodilo, že nejakému novinárovi zhorelo auto pred barákom, dostal nakladačku od neznámych ľudí, vychádzali vybielené stránky novín len s velikým nápisom ZNEPOKOJENIE. Písali sa zákony na postih neposlušných novín a vydavateľov a nejaký Wiliam Orme posielal všelijaké demarše a Výbor na ochranu novinárov umiestnil toho istého bývalého slovenského premiéra do prvej desiatky nepriateľov tlače v šírom svete. To je len malá pripomienka pre tých, ktorí majú enormne vyvinutú časť mozgu, kde sa sústreďuje krátkodobá pamäť a pán istý bývalý slovenský premiér sa spolieha vo svojich vyhláseniach na takých. Aby som však nepísal svoj blog len o veciach, ktoré sú všeobecne známe, napíšem niečo aj o mne a mojom prípade.
Blog na tomto mieste prerušujem a kto chce, môže ho dočítať v digitálnej brožúrke „Nemilujem Slovensko a iné blogy“, ktorú si každý môže zdarma stiahnuť z nasledujúceho linku kliknutím naň (prípadne zároveň stlačiť kláves ctrl), alebo si link skopírujete a vložíte do webového prehliadača:
http://www.1000knih.sk/obchod/nemilujem-slovensko
Nadväzujem týmto na svoj predchádzajúci blog, v ktorom som už túto adresu uviedol, najmä pre tých, ktorí ho nečítali alebo si e-borožúrku s blogmi zatiaľ nestiahli. Kto sa tak rozhodne, môže sa dozvedieť, aké špinavé finty štátna moc na Slovensku používa a čo je zač tento štát, v ktorom politici praktizujú likvidáciu nepohodlných novinárov a občanov prostredníctvom štátnych represívnych orgánov. V tieni najnovšieho prípadu – vraždy novinára Kuciaka, treba ukázať, že je tu množstvo iných nedoriešených a zmanipulovaných prípadov, a že sa mafiánske praktiky začali praktizovať už pred rokmi, a dosiaľ nie je možné ich doriešiť.
Dušan Vaňo, Topoľčany