senior75

Mnohí autori, keď píšu o komunizme, poukazujú na zločiny, ktoré tento systém vyprodukoval. Áno, je to pravda a štatistika to potvrdzuje. Komunizmus má za sebou viac obetí, než všetky ostatné -izmy dohromady. Oponenti zvyknú namietať, že to nebolo také zlé, mnohí neboli postihnutí, lágrovaní, popravení a človek mal právo na prácu, dostal sa k bytu, lacná strava, aj televízor bol a aj auto po rokoch čakania prišlo. Mohlo sa aj cestovať, kto tak veľmi o to stal aj k moru, aj do kostola mohol ísť, keď chcel, mohli ste si aj myslieť, čo ste chceli, len bolo dobre si to nechať pre seba. Aj to je pravda.

Väčšina z nás, čo sme v tom systéme žili a neboli sme lágrovaní ani popravovaní, sme si na to akosi zvykli a zmierili sme sa s tým, že to tak musí asi byť. Vyprávali sme si v súkromí o tom systéme a jeho protagonistoch vtipy a kompenzovali si tak svoju nemohúcnosť. Čo ma však vždy vedelo vyviesť z rovnováhy, bolo, že nás mali za nesvojprávnych hlupákov, s ktorými si môžu robiť, čo len zachcú. Že nám môžu nahovoriť všelijaké nezmysly a my musíme tomu veriť.

Začiatkom päťdesiatych rokov sme ako žiačikovia podpisovali petície za prepustenie Gréka Manolisa Glezosa z väzenia. Neskôr to bol Lumumba, Angela Dawisová, Luis Corvalan a aj ďalší, čo sa naše médiá pohoršovali, ako mrchaví imperialisti páchali neprávosti nad týmito bojovníkmi za mier a pokrok. Zatiaľ v našich väzniciach a lágroch hnili a umierali desaťtisícky politických väzňov, o ktorých sa naše médiá nezmieňovali a keď tak ako o kulakoch, rozvracačoch a agentoch imperializmu. Ako malí školáci sme skandovali: „Preč ruky od Kórey“, keď americkí imperialisti bombardovali nevinné kórejské detí. Až neskôr sme sa mohli dozvedieť, že to neboli americkí imperialisti, ale sovietski a čínski imperialisti, čo rozpútali vojnu v Kórei.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že nenapredujeme míľovými krokmi k šťastnej budúcnosti, ale zaostávame za tým zlým západom vo výkonností ekonomiky a v životnej úrovni. Že tá veľká októbrová revolúcia nebola taká, ako nám ju opisovali a že aj iné dejinné udalosti prebiehali celkom ináč. Vnucovali nám svoj výklad minulosti a prítomnosti a aby sme nemali možnosť prísť aj k iným zdrojom, zaviedli prísnu cenzúru na tlač a zahraničné rádia boli intenzívne rušené. To falšovanie skutočnosti sme si mali možnosť plne užiť po páde sovietskych vojsk na naše územie a následnej normalizácii spoločnosti. To jeden mohol len kukať, čo nám nakukali trebárs v brožúrke „Poučenie z krízového vývoja“, alebo ako nám začali písať verejné médiá ovládané papalášmi. To som považoval za najväčší zločin páchaný na mne.

Po páde toho režimu som si myslel, že to všetko padlo spolu s ním. Nestalo sa tak. Nikto nás už nebulikoval o slávnych dejinách komunistickej strany, ale zjavili sa noví vykladači dejín a súčasnosti. Zrazu sme sa mohli dozvedieť, že Slováci sú najstarší národ v Európe, že sme mali kráľov a svätcov, mali sme svoje vlastné písmo a že sme tisíc rokov bojovali za svoju samostatnosť, svojbytnosť a kompetencie. V jednej brožúrke vydanej vo Výskumnom ústave Cyrila a Metoda som sa dokonca dočítal, že Slováci sú vyvoleným národom, lebo im dal Boh písmo, tak ako dal písmo aj Židom, ktorí boli tiež vyvolení. Jeden by snáď mohol dostať aj národnú hrdosť z toho, keby si predtým neprečítal zopár kníh, kde sa dozvedel, ako to vlastne s tým národom bolo.

Napríklad s tým písmom. Historici mu dali názov hlaholika. Jej ukážka je vystavená aj v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Keď som si tú ukážku bližšie prezrel, tak to nebola hlaholika ale cyrilika, i keď konštatujem, že zopár znakov hlaholiky tam bolo. Spýtal som sa sprievodkyne, ako sa tá ukážka viaže k Slovensku. Odpovedala mi, že tá ukážka je tam len tak, lebo inakšiu nemajú. Ani ju nemôžu mať, lebo neexistuje jediný overený dôkaz, že by sa na území dnešného Slovenska týmto písmom písalo. Nepoviem v Bulharsku, Chorvátsku, Makedónii a aj v Čechách v kláštoroch na Sázave a v Emauzoch, tam sa niečo napísalo ešte v 14. storočí, pokým prešli k latine, ako bolo vtedy žiaduce. Ale Slováci majú svoje vlastné písmo, ako tvrdia niektorí naši historici a aj politici, čo nám chcú nainfikovať národnú hrdosť.

Alebo tí dvaja Gréci, čo nosili meno Metod a Konštantín. (Ten druhý si ho neskôr zmenil na Cyril). Oba sú nám podsúvaní ako naši národní svätci. Aj do ústavy tak boli vsunutí, hoci nie je nikde potvrdené, že by na území dnešného Slovenska pobývali osobne alebo prostredníctvom svojich učeníkov, ktorí sa rozpŕchli do mnohých krajín, na podnet vraj „slovenského“ kráľa Svatopluka. Všetci Slovania v okolitých krajinách sú presvedčení, že vierozvestovia Cyril a Metod žili na území dnešnej Moravy. V Prahe vykrstil jeden z nich celý kráľovský dvor, aj zopár kostolov tam vysvätil, ba aj na Morave a v Poľsku, ale kde na dnešnom Slovensku?

Takto by som mohol pokračovať a vyberať perličky a perly z našej histórie i súčasnosti, ale možno niekedy inokedy sa k tomu vrátim, lebo toto opravdu považujem za zločin páchaný na ľuďoch. Že nás považujú za naivných hlupákov, ktorí všetko zožerú, čo sa im naservíruje. Neviem, prečo všelijakí zakomplexovaní buditelia majú neustálu potrebu v nás vzbudzovať nejakú výnimočnosť pomocou kráľov, kniežat, svätcov a patrónov, namiesto toho aby sme s pokorou prijali skutočnosť, že sme storočiami prechádzali ako plebejci, ktorí sa vždy nechali viesť svetskými a cirkevnými chytrákmi a ktorí po tie stáročia si ani svoju identitu neuvedomovali, ako nás presviedča skutočná história. Svoju národnú hrdosť, pokiaľ ju chceme mať, by sme mali čerpať z prítomnosti, čo sme a akí sme teraz a nie akí sme vraj boli. Na tú okázalo deklarovanú a povymýšľanú minulosť sa môžeme s čistým svedomím vy… (Doplňte si, čo chcete.)

P.S. :Článok je prevzatý z knihy „Nemilujem Slovensko a iné blogy“, ktorú si môžete zadarmo stiahnuť z nasledujúceho linku:

http://www.1000knih.sk/obchod/nemilujem-slovensko