senior75

Slovenský jazyk je naj na svete, ako sa sem a tam dočítam. Je najkrajší, najľubozvučnejší, najťažší… Ale je to skutočne tak? Je skutočne najkrajší? Čo na to Maďari, ktorým sa zdá, že ten ich je najkrajší? Alebo Francúzi s tou ich francúzštinou? Alebo trebárs Afričan čo hovorí jazykom kikongo či kikuju a mnohí iní obyvatelia planéty, čo hutoria takmer so sedemtisícmi známymi jazykmi? Použiť predponu naj je, zdá sa mi, príliš subjektívny pohľad, ale pokúsme sa naň pozrieť objektívne.

Dočítal som sa od niektorých historikov, že slovenčina je veľmi starobylý jazyk, matkou slovanských jazykov, že už Grék Konštantín do neho preložil Písmo sväté a podobné kecy. Naši predkovia sa skutočne nejako dorozumievali. Mali svoje dialekty, ktoré boli dosť rozdielne a ovplyvnené dialektmi inými. Veď sa tu miešali a migrovali južní Slovania po vpáde Maďarov do Panónie alebo Valasi z terajšieho Rumunska a Ukrajiny, Rusíni, Poliaci a iné národy, takže tu bol pekný rečový chaos. Každá dedina, údolie alebo oblasť mala svoje nárečie a veru by sa aj medzi sebou ťažko dorozumeli, ale ani nemuseli, však tu bola dosť statická populácia pripútaná k pôde a cestovky vtedy ešte neexistovali.

Dostať sa z toho chaosu podnikol prvý pokus kňaz Jožko Ignac Bajza, ktorý v 18. storočí napísal knihu o akomsi mládencovi. Ten pokus dopadol neúspešne, lebo tej knihe málokto rozumel. Aj nejakí rehoľníci od Dunajca sa pokúsili preložiť v tom čase Bibliu, ale márny pokus. O trochu úspešnejší boli ďalší katolícki kňazi, ktorí sa za tým účelom združili do učeného tovarišstva. Vedúcou osobnosťou tých učených tovarišov bol kňaz Tóno Bernolák. Konalo sa to v rámci osvietenstva, kedy korunovaná Mariška Tereza a najmä jej synák Jožko II. si zmysleli, že farári si môžu svoje litánia kázať aj v národných jazykoch a nielen v latinčine.

To bol u nás problém. Tu sa písomnosti písali vždy v latinskom jazyku a keď bolo načim použiť našu reč, použili češtinu, ktorá už bola natoľko skonsolidovaná, že do nej českí reformátori v 15. storočí preložili aj Bibliu a potom ju v Kraliciach vytlačili novou technikou kníhtlače. Kralícku češtinu takmer každý dobre chápal a bola dosť rozšírená, lebo na území dnešného Slovenska bolo v 16. a 17. storočí vyše trištvrtiny všelijakých reformovaných protestantov, luteránov a iných neznabohov, ktorí sa v kostole v tej reči modlili a spievali pesničky. A to bol ten problém, pretože bolo nutné v rámci habsburským štátom presadzovaného obnovenia katolicizmu previesť obyvateľov na správnu katolícku vieru a na to bezbožná čeština nebola vhodná. Bola tu k dispozícii ešte vzmáhajúca sa maďarčina, ale tej naši bodrí poddaní rozumeli o nič viac než latinčine. Úlohou doby bolo vytvoriť jazyk, ktorému by naši rekatolizovaní poddaní rozumeli. Učení tovariši použili jedno zo západoslovenských nárečí, ktoré sa však tiež príliš neujalo.

Ďalší pokus o zavedenie slovenčiny do života urobili pre zmenu evanjelici okolo Ludevíta Štúra, lebo im tá čeština moc nešla a Česi im vyčítali, že ju prznia. Neovládali dobre pravopis, keď vytvárali svoje básnické výtvory, a preto ich začali stvárať v reči ľudu, a tam pravopis nehral rolu. Každý si mohol písať ako chcel, a tak sa z nich stali velikí básnici. Časť luteránov okolo Janka Kollára s tým nechceli za živého Boha súhlasiť, ale neporadili si, lebo katolícki kňazi mali svoje zásady, súhlasili so Štúrom, a tak nemala čeština šancu. Vzniklo nárečja slovenskuo. Ako vidíte, začali vytáčať prípony, urobili krátku mluvnicu, používali dvoj, troj aj štvorhlásky, napríklad ieou. Znie to veľmuo ľubozvučnuo.

Ján Kollár a vzdelanci okolo neho hlásali „čechoslovanskú ideu“, v ktorej kmene: Česi, Moravania, Slezania a Slováci tvoria jeden slovanský národ. Na rozdiel od neho Štúr o Slovanoch hovoril ako o jednom národe a Čechov, Moravanov, Slovákov, Poliakov, Rusov atď. považoval za jednotlivé slovanské kmene. Slováci sú jeden z jedenástich kmeňov.

Voči vzmáhajúcej sa maďarskej tvorbe, postavil Štúr veršovanky ľudovej slovesnosti, hoci Slováci mali bohatú literárnu činnosť za sebou v latinčine i češtine, nehovoriac ani o literárnych pokladoch, ktoré vznikali v Čechách už v 14. storočí, a ktoré Slováci mohli kľudne prijať ako tvorbu svoju. Vo svojej mluvnici sa on a jeho prívrženci obrátili do chalúpok učupených a storočia zakonzervovaných v stredoslovenských horách. Štúr vytvoril tak nový národ slovenský. (Alebo kmeň!?)

Štúr to mal v tej svojej hlave kvapku poprehadzované, keď napísal v nemčine traktát „Slovanstvo a svet budúcnosti“. (Zaujímavé, že to nenapísal v tej jeho mluvnici.) Tam tvrdil, že v budúcnosti budeme všetci Rusi. Prijmeme ich náboženstvo, občinové spoločenstvo, písmo a aj reč. Ruštinu považoval Štúr za budúcnosť slovanstva a azbuku, ktorá vznikla z cyriliky, za slovanskú abecedu. Hneď po ruštine podľa Štúra nasleduje srbský jazyk, ktorý taktiež používa staroslovanskú cyriliku, a preto dal prednosť stredoslovenskému nárečiu, ktoré má bližšie k Srbom, pred západoslovenským, ktoré má bližšie k češtine. Štúrova čudná všeslovanská idea bola, že ak sa máme v budúcnosti spájať, musíme sa najprv rozdeliť a zamerať sa máme na neskazený východ (Rusov) a nie na skazený západ (Čechov). Západné osvietenstvo a liberálny racionalizmus boli pre neho a jeho partiu priam dielom Lucifera. Rusko takto pomôže ostatným slovanským kmeňom v boji za národné oslobodenie. Tento mesianizmus a rusofilský panslavizmus dlho pretrvával u niektorých Slovákov. Bard Vajanský a pomätení národovci okolo neho boli o tom dlho presvedčení a z tých bludov sa vyliečili až potom, keď zistili, že to v Rusku neklape tak, ako si to Štúr predstavoval.

O starovekých Grékoch je nám známe, že neboli tupci. Grécko tvorilo viacero odlišných kmeňov: achájsky, iónsky, aiólsky, dórsky… a mali samostatné mestské a ostrovné štáty, ktoré od nepamäti viedli medzi sebou vojny. Boli tam potomkovia starovekých civilizácií Hellady, Kyklad, Mykén, Minojskej kultúry, všetci hovorili svojimi dialektmi a mali aj rôzne varianty gréckeho písma, ktoré ustúpili najdokonalejšiemu variantu z nich, ktorý sa používal v stredisku vzdelanosti a filozofov v meste Miléte. Zjednotenie písma malo potom spätný vplyv aj na vytvorenie celogréckeho jazyka – koiné. Donútili ich k tomu jednoducho spoločenské a politické pomery, aby vystupovali svornejšie medzi sebou a jednotne voči okolitému svetu. Ako som už bol spomenul, neboli tupci.

Nemecko v dobe Napoleona pozostávalo z 38 štátov s vlastným panovníkom, menou, zákonmi a vládou. Na území po nemecky hovoriaceho obyvateľstva žijú Sasi, Bavori, Prusi, Alemani, Alsasi a iné germánske kmene, ktoré mali vlastné štáty a vlastnú minulosť a ich dialekty boli oveľa viac odlišné, ako bola a je dnes slovenčina a čeština. Spolu so Švajčiarmi a Rakúšanmi prijali spoločný spisovný jazyk na základe dolnosaského „rozličnorečia”, do ktorého Martin Luther preložil Bibliu. Ani Nemci sa neprejavujú v histórii väčšinou ako tupingeri.

Veľký italský básnik Dante Alighieri, autor Božskej komédie (tiež to nebol nejaký tupinger), už v 13. storočí rozdelil taliančinu na 14 dialektov a predpovedal, že v budúcnosti z nich bude jeden literárny jazyk. V dobe vzniku talianskeho kráľovstva v roku 1861 hovorilo spisovným jazykom len 2,5 percenta populácie a dnes, keď tak pozerám italský film, vidím, že každému makarónovi to ide dobre od huby. Podobne si to tak urobili aj v Číne, v Španielsku, Francúzsku a aj v anglicky hovoriacich zemiach. (Štúr o nich napísal, že si zbalamutili jazyky.)

Pokiaľ preloženie Biblie do jedného z nemeckých nárečí viedlo Nem­cov k zjednoteniu svojich jazykov a utvrdenie si svojej identity, tak preloženie Biblie do češtiny poslúžilo našim farárom k jazykovej i národnej odluke. To sú také životné paradoxy. A tak dnes máme svoju nezbalamutenú slovenčinu. Musím však uznať, že od tej doby ju dosť balamutili mnohí jazykoví experti a akademici, ktorí si v najnovšej dobe z nej urobili docela príjemné bidlo.

Slovenčina po vzniku Rakúsko-Uhorska vplyvom intenzívnej maďarizácie u Slovákov postupne zanikala. Držalo sa jej len zopár jednotlivcov a hrozil jej úplný zánik, keďže sa odtrhla od životaschopnej češtiny. Štúrov nasledovník Miloslav Hurban sľúbil dokonca, keď začalo Slovákom v Uhorsku po R-U vyrovnaní prihárať, že jazykovú odluku jednoducho zrušia a on sám začal znovu písať v češtine. Chcel tak odčiniť, čo spolu kedysi so Štúrom a Hodžom nastvárali. Napísal: Kdokoliv bude uvažovat o rozloučení Slovaků a Čechů, smí tak učinit jen pod tou podmínkou, že si přimatatujete neblahé důsledky odlouky první a teprve pak se rozhodněte.

Záchranou pre ňu bol vznik nového štátu československého. Ešte po vzniku republiky sa vychádzalo z jednotného jazyka, ktorý mal momentálne dva vývinové varianty a hovorilo sa o ich postupnom splynutí. Istý nádych sa nepovažoval za oddeľujúci a odlišujúci, ale za nárečové rozdiely v rámci jedného jazyka, tak ako je to i medzi jednotlivými nárečiami na území Slovenska. Odlišnosti sa považovali len za okrajové v presvedčení, že literárnym pokrokom sa čoskoro dosiahne jazyková unifikácia.

Obrat nastal potom, keď naši katolícki farári zistili, že Česi nám tu chcú zaviesť ten svoj tradičný ateizmus, a tak si spomenuli, že my nie sme vetva jednotného národa československého, ale sme svojbytný národ a máme aj svoju svojbytnú reč. Defacto Hurbanov odkaz poslali do kelu.

Jazykoví bidelníci, aby sa vyhli balamutizácii, začali meniť morfémy slov, vymýšľali nové slová a vyhadzovali zo slovenčiny „bohemizmy“, ktoré ešte aj Štúr bežne používal a počúval som ich od mojej mamy, namiesto toho, aby ich prijali ako synonymá a obohacovali tak jazyk.

Začalo sa to vydávaním krátkych mluvníc, kde ešte boli prijateľné české tvary ako vedeť, konec, prášek svoboda, válka, ložnica, lahva, kartáč a podobné slová. V ďalších úpravách prijali sa radšej hungarizmy a germanizmy než tie kacírske bohemizmy (fľaša, kefa). Moja matka mi vždy kázala namazať chleba s masťou alebo lekvárom. Nikdy mi nepovedala natrieť. Preto som bol v pomykove, keď som sa dozvedel, že správne je nátierka a nie pomazanka. Keď som bol chorý, napísala mi do školy svojím krásnym rukopisom Omluvenku. Ospravedlnenka, to ani nevedela, čo to slovo znamená. Ešte vtedy ani neexistovalo. Keď som začal chodiť do školy v roku 1949, mali sme v mluvnici spoluhlásku „Ř“ a dvojhlásku „OU“, ktoré v ďalších ročníkoch zmizli, lebo začali úradovať jazykoví bidelníci a tí usúdili, že tie písmená nemusíme sa učiť a že my máme svoju osobitnú reč a inakšiu, než majú Čechúni.

A pokračuje to ďalej…

Ako to pokračuje môžete si prečítať v knižke, ktorá sa dá zadarmo stiahnuť z nasledujúceho linku kliknutím naň:

http://www.1000knih.sk/obchod/nemilujem-slovensko